Vojenský cintorín vznikol počas 1. svetovej vojny v roku 1916

 Na konci vojny bolo 7 940 000 mŕtvych, 19 536 000 zranených a 6 490 500 vojnových zajatcov. Ako prví narukovali 21- až 23-roční muži. V roku 1918 bojovali 17-18-roční chlapci a muži starší ako 50 rokov. Zo Slovenska nastúpilo do armády rakúsko-uhorskej koruny      asi 400 000 vojakov. Približne 69 700 z nich padlo na fronte. 61 680 sa vrátilo domov trvale zmrzačených. Svet spoznal slová ako bojový otravný plyn, tank, vzdušné sily, globálny konflikt, čiže prvú svetovú vojnu. Po jej skončení vyzeral svet úplne inak. 19. novembra 1918 abdikoval nemecký cisár Wilhelm, 11. novembra sa vzdal trónu rakúsko-uhorský cisár Karol, 15. marca 1917 sa vzdal trónu ruský cisár Mikuláš II., ktorého s celou rodinou 6. júla 1918 boľševici zavraždili. Francúzsko získalo nemecké územie Alsasko-Lotrinsko, Dánsko získalo Šlezvicko, časť Poznane, Sliezska a západného Pruska sa stali súčasťou Poľska. Habsburská ríša bola v troskách a na nich vzniklo Maďarsko, Československo, Juhoslávia, ktorej súčasťou sa stalo Srbsko, Sedmohradsko zasa súčasťou Rumunska, Besarábia bola odstúpená Rusku. Od Ruska sa osamostatnili Pobaltské krajiny: Estónsko, Lotyšsko, Litva.

Len na území Európy pribudli tisíce a tisíce vojnových cintorínov a pomníkov. Jeden z nich na rakúsko-slovenskom pohraničí v bratislavskej časti Kopčany. Pre verejnosť začal cintorín znovu existovať 4. mája 2009. V súvislosti s výročím leteckého nešťastia, pri ktorom prišiel o život generál M. R. Štefánik, bol po obnove slávnostne otvorený. Slávnostné otvorenie v tento deň malo pripomenúť 1. svetovú vojnu ako rozhodujúci krok k uznaniu slovenskej štátnosti, ku ktorej Štefánik prispel nemalou mierou. Do roku 1990 sa cintorín nachádzal v prísne chránenej hraničnej oblasti s Rakúskom. Do roku 2008 sa s jeho obnovou nikto nezaujímal. Bratislavský magistrát nakoniec uvoľnil zo svojho rozpočtu 615-tisíc eur           a na základe projektu Márie Baníkovej, Imricha Puškára a sadovníckej úpravy Kataríny Serbínovej dostal cintorín dnešnú podobu. 331 vojakov – z toho 122 československých,          53 maďarských, 51 juhoslovanských, 43 rumunských, 16 rakúskych, 11 talianskych,             11 poľských, 3 nemeckí a ostatní neznámi – sa po dlhých rokoch dočkalo dôstojného miesta pre svoj posledný odpočinok. Hroby sú rozdelené do niekoľkých sektorov. Pri každom je centrálny náhrobník so zoznamom obsahujúcim meno, dátum a miesto narodenia, dátum úmrtia, národnosť a zaradenie v armáde (pešiak, jáger, domobranec, delostrelec, jazdec, strelec, dragún, železničiar). Nie je však ničím neobvyklým, ak nájdete hrobové miesto s dátumom narodenia bez dátumu úmrtia. Vojna k presným záznamom nebýva prajná.

Cintorín bol súčasťou vojenského lazaretu pre ranených vojakov rakúsko-uhorskej monarchie. Po prvýkrát bol pietne upravený okolo roku 1922. Z tohto obdobia sa v archíve Vojenského historického ústavu nachádzajú náčrty cintorína. Počas trvania prvej Československej republiky sa tu 1. novembra, v Deň Pamiatky zosnulých konali slávnostné bohoslužby a pietna spomienka. Na túto tradíciu Bratislavčania opäť nadviazali.

K cintorínu vedie označená cesta, ktorá je pokračovaním Kopčianskej ulice. Cesta vedie priamo k rakúsko-slovenskej štátnej hranici. K cintorínu je možné sa dostať po nenápadnej asfaltovej ceste, ktorá sa odkláňa smerom vpravo, hneď za cestnou značkou označujúcou koniec obce Bratislava. V tesnej blízkosti cintorína sa nachádza iná spomienka na druhý celosvetový vojnový konflikt 1938 -1945. Betónový bunker BS-8 Hřbitov, bol súčasťou československej „maginotovej“ línie vznikajúcej v rokoch 1934-1938. Veľmi zaujímavý dvojpodlažný objekt. Po roku 1989 sa do bunkra vlámali a nasťahovali narkomani a bezdomovci. Postupom času rozkradli celé zariadenie interiérov a objekt vypálili.           V roku 2008  sa rozhodli dobrovoľníci Občianskeho zduženia„ Zachráňme petržalské bunkre“ objekte zachrániť a zrekonštruovať. V súčasnosti je v bunkri zriadené vojenské múzeum Československej armády.

Postoj, pútnik, zvestuj tým, ktorí nás vyslali, že my tu ležíme, ako zákony kázali nám.
Tento nápis je na centrálnom kríži. Ak sa nad ním zamyslíme, možno nám príde na um myšlienka, koľko politikov vyzývajúcich na nástup do tankov budeme akceptovať vo verejnom živote? Koľkí budú ešte musieť zomrieť, aby sa slová ako národnostná nenávisť stali prázdnymi frázami?